Nomádi

Zajtra budeme s M po dlhšom čase doma. Nemáme žiaden plán na výlet a to ma privádza k téme, ktorú mám dlhšie v hlave.

Život v meste je podivná vec. Ľudí je tu množstvo, ale i tak sa človek môže cítiť osamelý. Keď sa narodil M a začali sme „kočíkovaciu“ éru, bolo mi často na potulkách okolo domu akosi otupno. Na ulici som stretávala rovnaké mamičky. Kde tu sme sa na seba usmiali a každá si išla svojím smerom. Ja by som sa často rada i prihovorila, ale prišlo mi to divné. Tak sme sa stretávali na rovnakom ihrisku, niekedy nás bolo i päť a každá sme si sama riadila svoj koč. 

Premýšľala som, či sa i tie ostatné mamičky cítia osamelo a prečo sa vlastne nebavíme. Každá sme si pozerali do mobilu a ťukali. Možno by v súčasnej dobe pomohla aplikácia podobná Waze. Na mapke sa zobrazí tvoj kočík s krpcom a ty si nastavíš ikonku. Všetko od „neotravuj“ až po „chcem si pokecať“. Jednoducho mi chýba „kočíkovacia zoznamka“.

Ale... prečo sa vlastne spolu nebavíme tak normálne?